Na voľbách s tesnými výsledkami a otvorenými možnosťami býva zaujímavý povolebný boj. Zápas o to, kto ovládne parlamentnú väčšinu a odstaví rivala – hoci aj formálneho víťaza volieb. V tomto športe vždy vynikal Dzurinda. Tentoraz to však na pokusy o úspešné protiútoky nevyzerá. Postarali sa o to už v predstihu traja muži. Hneď na úvod treba priznať, že voľby dopadli pomerne jednoznačne. Smer mohol mať šancu na hladké zostavenie vlády len v prípade, že by mal väčšinu s Hlasom a SNS. V kampani to vyzeralo nepravdepodobne. No presne to sa stalo. Matematicky aj politicky je Smer vo výhode. No len v miernej. Aj progresívci totiž prekvapili a získali silnú podporu. A aj progresívci môžu mať spolu s potenciálnymi partnermi, s ktorými rátali dlho pred voľbami, parlamentnú väčšinu. Za možných spojencov považovali SaS, KDH a Hlas. Táto zostava by mala pohodlnú väčšinu 82 poslaneckých hlasov. O podobe koalície rozhodne Pellegriniho Hlas. A o taktike Pellegriniho Hlasu zas rozhodnú ponuky z oboch koncov ihriska, Ficovho aj Šimečkovho. Hlas si môže pokojne vychutnať aj štyri kolá rokovaní. Pellegrini už naznačil, že namiesto SNS by v trojkoalícii uprednostnil (hypoteticky) KDH. Výhrady môže mať aj k tomu, aby bol kandidátom Smeru na premiéra Fico. A nebude sa vyhýbať rokovaniam s progresívcami a SaS. Z tohto pohľadu by sme tu mali scénu, ktorá je ukážkovo nastavená na povolebnú drámu. A na licitovanie s otvoreným koncom. Lenže – výsledná realita je iná. Nad matematikou prevažujú politické a hlavne personálne riziká. Ťažia hlavne ponuku progresívcov. Z pohľadu Pellegriniho a jeho strany musí Šimečkov scenár pôsobiť odstrašujúco… Dôvodom nie je len to, že voliči Hlasu sú na PS a SaS alergickí – čo by Hlas v progresívnej vláde potápalo. Hlavné riziká sú personálne. A potvrdilo sa to hneď počas volebnej noci. Matovič a Sulík sa opustili. Dokázali, že po voľbách sa zvyknú správať rovnako hlúpo ako pred voľbami. Najskôr sa predviedol Matovič. Zvýšeným hlasom vysvetľoval, že jeho najväčšia chyba ako premiéra bolo to, že Sulíka nevykopol z vlády už v roku 2020. Sulík zas o Matovičovi verejne vyhlásil, že je pako s neprijateľnou politikou. Obaja stratili nervy už po voľbách, keď sa mala prehodiť výhybka na hľadanie možných koalícií. Z ich pohľadu koalícií bez Fica… Keď si v Hlase vypočuli „strategické úvahy“ Matoviča a Sulíka, muselo im byť jasné, že tadiaľto bezpečná cesta nepovedie. A to ani v prípade, že s Matovičom by sa v progresívnej vláde nerátalo. Rizikovým faktorom by bol Sulík, ktorý zhodil tri vlády z troch, v ktorých figurovala SaS. A ktorý okamžite po voľbách potvrdil, že jeho prerod z egocentrika na prezieravého diplomata alebo politického stratéga naozaj nehrozí. Tretí muž, ktorý si sám skomplikoval povolebný zápas o Pellegriniho, je Šimečka. Postaral sa o to už pred voľbami. Presnejšie: nepostaral sa o to. Nepostaral sa o nič. Pellegrini na konci kampane priznal jednu zaujímavú vec, ktorá ostala nepovšimnutá. Na otázku, či by preferoval vládu s PS, reagoval, že Šimečku a ďalších lídrov strany pozná len z televízie. Prípadne ich nepozná vôbec. Nevie o nich dokopy nič. Podobne sa po voľbách vyjadril aj Majerský: ľudí z PS nepozná. Od Šimečku to bola trestuhodná chyba. Minimálne rok tušil (a nakoniec správne), že pre vládu progresívcov bude nutne potrebovať Hlas. Aj líder s hlboko podpriemernými schopnosťami by pochopil, že pred voľbami potrebuje obiehať možných partnerov. Predovšetkým lídrov Hlasu. A dohodnúť si s nimi sériu neformálnych stretnutí. Aby sa spoznali. A aby si mohli dôverovať. Osobné vzťahy nemusia byť rozhodujúce. No sú nutnou podmienkou akejkoľvek spolupráce. Bez nich to nejde. Dzurinda tomu vždy rozumel. Fico tomu vždy rozumel. Preto v roku 2016 nemal problém pretlačiť svoju ponuku Bugárovi a Procházkovi. Šimečka to nechal tak. Sedel v europarlamente. A prípravné politické rozhovory nechával na Štefunka. Tento sterilný štýl vlastne vystihuje celé Progresívne Slovensko. Aktívni sú výlučne vnútri svojej bubliny. Ostatných si držia od tela. V naivnej nádeji, že do spolupráce sa prihlásia automaticky, sami od seba. Šimečka sa zjavne spoliehal na médiá, ktoré mu najskôr vyhrajú voľby (aj vyhrali – na papieri a vo volebných modeloch). A ktoré neskôr zatlačia na Pelleginiho, aby utekal od Smeru k PS. Už s tým vlastne začali. Progresívna tlač najskôr voličom vysvetlila, koho majú voliť. A dnes, po voľbách, vysvetľujú Pellegrinimu, že má len dve možnosti: muky so Smerom alebo veľmi perspektívnu budúcnosť po boku PS. Ak má byť toto mediálne bedákanie povolebnou stratégiou progresívcov, tak to môžu rovno zabaliť. Toto môže fungovať na bojazlivé KDH, ktoré v noci usína a ráno vstáva s Denníkom N (Sme). Na Hlas to platiť nemôže. V tomto teréne je palica pastierov z progresívnych médií trochu krátka. Slovom, Šimečka si nesplnil jednu dôležitú domácu úlohu: zoznámiť sa s lídrami Hlasu. Napokon, okrem politických a personálnych bremien vstúpil do rozhodovania Hlasu aj ďalší problém. Policajný. Dokonca je možné, že práve policajný motív v najväčšej miere rozhodol, kde bude stáť Hlas. Jadrom úrazu bola predvolebná akcia Rozuzlenie a odstrelenie ministra vnútra Šimka na povel Hamrana. NAKA sa v čase kampane hrala na zatváranie grázlov. No z pohľadu Pellegriho to bol útok silových zložiek na stranu, ktorá kontrolovala SIS. Predohru mala už v roku 2021, keď NAKA a špeciálna prokuratúra strčili do väzby Vladimíra Pčolinského. Zástupcu koaličnej strany Sme rodina vo vedení tajnej služby. V Hlase pochopili, že podobná pozícia by hrozila v širokej koalícii práve im. Zmenilo by sa len to, že „toxický partner“ zrelý pre väzobné stíhanie jeho ľudí by nebola Sme rodina, ale Hlas. Od predvolebnej akcie NAKA s heslom Rozuzlenie a od odstrelu ministra Šimka Pellegrini opakuje, že po voľbách bude nutné zreformovať špeciálnu prokuratúru a NAKA. Aby sa prestali využívať na politický boj. Kto sledoval pád Ivana Šimka, vie, že pri hneve Hamrana (a prezidentky Čaputovej) nešlo len o zločincov… Ak si to zhrnieme, progresívci a ich partneri urobili žalostne málo pre získanie Hlasu. A pozoruhodne veľa pre jeho stratu. Šanca, že po vytriezvení z volebných modelov a exitpollov uhrajú s reálnymi kartami maximum možného, je drobná. A nie, nebude to zlými kartami.